Noviny Poprad č. 43 zo dňa 7. 11. 2018, ročník XXIX

Dnes je streda, 14. 11. 2018 | meniny má Irma

Noviny Poprad

V aktuálnom čísle:

V 44. čísle novín Poprad, ktoré vychádza v stredu 14. novembra 2018 si môžete prečítať:

* S akým pocitom prijal svoje zvolenie za nového primátora Popradu Anton Danko?

* Kto zasadne do mestského zastupiteľstva ako noví poslanci?

* Koho zvolili za starostov a primátorov v Popradskom okrese?

* Kde si môžete pozrieť originál obrazu Madona s anjelmi z Popradu?

* Ako si pripomenuli koniec 1. svetovej vojny v Spišskej Sobote?

* Kde vypustili balón šťastia?

* Aký bude cyklistický chodník od mestského úradu až po akvapark?

* Aké interpelácie predložili poslanci na októbrovom mestskom zastupiteľstve?

* Aké zaujímavé výstavy sú v Scherfelovom dome a v oddelení umenia Podtatranskej knižnice v Spišskej Sobote?

* Jeseň majú za sebou druholigisti i juniori, basketbalistky zdolali Slovan, aké boli preteky pre psov v Obedience a ďalšie správy zo športu.

V novinách Poprad nájdete i Spoločenskú kroniku, pohotovostné služby v lekárňach, programy kín, horoskop a ďalšie rubriky.

Noviny Poprad si môžete kúpiť v novinových stánkoch a vybraných predajniach potravín za 0,30 €.

Popradčania čítajú noviny Poprad - svoje noviny!

Všetko popradské poruke!

Tichá spomienka na Jozefa Bonka

Návraty

Pred dvadsiatimi rokmi sme v našich novinách priniesli článok o Jozefovi Bonkovi z Hôrky, ktorý zahynul guľkou okupantov vojsk Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968. Spomínali na neho dnes už nebohí brat Michal a mama Anna. Pri príležitosti 50. výročia Augusta 1968 sa vraciame k zaznamenanému spomínaniu.

Na námestí pri bývalej predajni Papiernictvo vyhasol 21. augusta 1968 život mladého iba 19-ročného Jozefa Bonka z Hôrky. Nevinný zaplatil tým najcennejším, čo možno dať. Pritom sa vôbec nemiešal do politiky, bol skôr náruživý športovec. Hrával futbal, hokej. Tak na svojho Jožka zaspomínala jeho mama Anna Bonková z Hôrky- Ondreja. I po toľkých rokoch so slzami v očiach. Veď, kto by mohol zabudnúť! Ani história nezabúda.
Jozef Bonk pochádzal zo siedmich súrodencov, bol v poradí piaty. Vyučil sa za strojného zámočníka, rovnako ako jeho starší brat Michal a obaja spoločne pracovali v popradskej Piloimpregne. „Mňa akurát v tých augustových dňoch povolali na vojenské cvičenie až za Olomouc, do Lybavy. Z manévrov nás však vlastne hneď poslali naspäť. Brat medzitým odišiel na týždňovku do Svidníka, ale vedúci partiu odtiaľ odvolal a poslal domov. Keď som prišiel nazad do Popradu, šiel som najprv do roboty a pýtam sa: Súdruh vedúci, kde mám brata. Ten sa čudne zatváril a po chvíľke mi povedal, že ho postrelili a je v nemocnici v Spišskej Sobote. Šiel som tam, ale nechceli ma za ním pustiť. Klopal som, búchal. Zhodou okolností prišla k dverám sestrička od nás, ale neotvorila mi, len vytiahla vreckovku a začala plakať. Zavolali primára, ktorý mi povedal, že brat zomrel na stole. Chcel som Jožka vidieť a hovorím: Neodídem kým ho neuvidím. Našiel som ho ležať v zakrvavenej košeli,“ rozpomína sa brat Michal Bonk.
Údajne, keď sa vrátila partia do Popradu a vedúci ich pustil domov, Jozef musel počkať na autobus, čo zrejme nebolo v ten pohnutý deň ľahké. Išiel na autobusovú zastávku, keď začali sovietski vojaci strieľať odkiaľsi od železiarstva. Utekal sa skryť, ale nebolo mu súdené zachrániť sa. „Bolo to strašné. Vypravíte zdravého chlapca do roboty a už ho viac živého neuvidíte. Toho 21. augusta ľudia vraveli, že je vojna, všade bolo plno tankov. Bála som sa aj o syna Michala, zavolali ho práve na manévre. Zrazu poobede, asi po jednej hodine mi prišli susedia povedať, že syn Jozef je ranený. Utekala som do nemocnice v Spišskej Sobote, ale nechceli mi ho ukázať. Videla som ho už len ležať v truhle... Na pohreb do Hôrky mu prišlo veľa ľudí, dedina bola plná áut, docestovali až z Bratislavy, kameramani..., - dopĺňa spomienky mama.
Jozefovi Bonkovi sa ešte v 68-mom roku postaral brat Michal o pamätnú tabuľu. Pomohol mu ju zabezpečiť a dal vyhotoviť v kamenárstve vtedy námestník riaditeľa mestského stavebného podniku Ing. Krištofovič. A zato musel odísť z funkcie. Tabuľu osadili na mieste tragickej udalosti, v roku 1969 ju však jeden zo známych popradských komunistov rozbil kladivom. M. Bonkovi prišli ľudia povedať, že je vyhodená v kontajneri. Vybral ju odtiaľ a nanovo zlepil... Dnes má mramorovú dosku A. Bonková doma...

Toľko z článku spred dvadsiatich rokov. Dnes má J. Bonk dôstojnú pamätnú tabuľu na múre pri Kostole sv. Egídia v Poprade, kde sa aj včera konala pietna spomienka na tragické augustové udalosti, pri ktorých zahynul.