Noviny Poprad č. 32 zo dňa 16. 8. 2017, ročník XXVIII

Dnes je utorok, 22. 8. 2017 | meniny má Tichomír

Noviny Poprad

V aktuálnom čísle:

V 33. čísle novín Poprad, ktoré vychádza v stredu 23. augusta 2017, si môžete prečítať:

* Primátor šoféroval pod vplyvom alkoholu

* Aký je program štvrtkového zasadania Mestského zastupiteľstva v Poprade?

* S akými novinkami sa začne školský rok v Poprade?

* Aký je program Dní svätého Egídia?

* Začala sa už pod Tatrami žatva?

* Aký je program osláv Slovenského národného povstania?

* Ako sa darí záhradkárom?

* Akí psíkovia hľadajú nový domov?

* Aký je program Podtatranského polmaratónu?

* Na svete je publikácia o histórii najstaršieho slovenského turnaja

* Futbalisti si delili body s Liptákmi a ďalšie.

Súčasťou novín je Kultúrny kalendár na september 2017.

Čitatelia nájdu v novinách aj pozvánky na kultúrne, spoločenské i športové podujatia, tradičné rubriky – spoločenská kronika, pohotovosť v lekárňach, horoskop, inzercia a mnoho ďalších informácií.

Noviny Poprad si môžete kúpiť v novinových stánkoch a vybraných predajniach potravín za 0,30 €.

Popradčania čítajú noviny Poprad - svoje noviny!

Všetko popradské poruke!

„Ľudia nie sú ovce, intímne inklinujú aj k okrajovým žánrom“

Mohlo by sa zdať, že všednosť každodenného života zabíja poéziu. A predsa stále existujú básnici. Jedným z nich je i Ján Marton (na foto vpravo) z nášho regiónu, ktorý v tomto roku vytvoril spolu so spevákom Robom Miklom projekt Hodina slovenčiny s autormi. V minulom školskom roku s ním navštívili školy v Poprade a vo Svite, po prázdninách mienia pokračovať.
* Prečo ste sa rozhodli pre takýto projekt?
- „Cieľom je priblížiť slovo ako také, ale hlavne poéziu, mladým ľuďom z maturitných alebo tretích ročníkov. Na hodine sa snažíme „zhodiť zo seba kravaty, saká“ a byť otvorení, uvoľnení. Pointa spočíva v tom, že dávame priestor deckám, aby sa oni prejavili, vytvorili zo slov napísaných na tabuľu nejaký text, báseň... Hráme sa so slovami, hráme moje a Robove piesne. Podstatou Hodiny slovenčiny s autormi je sebarealizácia mladých, aby sme ich podnietili k tvorbe, a aby sa im poézia stala bližšou.“
* Majú vôbec dnešní mladí ľudia vzťah k poézii?
- „Veľa začínajúcich autorov má trošku ružové okuliare, ale realita je taká, že na Slovensku je viac samotných poetov ako čitateľov. Hovorím však, že je to dobre, lebo poézia je extrémne okrajový žáner, žiaden mainstream, s ktorým sa dá stretnúť všade. Podľa mňa by to bolo megalomanské, až choré. Ľudia nie sú ovce, intímne inklinujú aj k okrajovým žánrom. Čiže - poézia má svoje miesto, hoci maličké, ale kto chce, ten si ju nájde. To platí i pre mladých ľudí, preto si myslím, že poézia je na dobrej ceste.“
* Je v Poprade vhodné podhubie pre umenie - hudbu, poéziu...?
- „Nekonkretizoval by som to len na Poprad. Je tu podhubie, ako všade vo svete. Keby som mal povedať za mňa, záleží to od schopných ľudí a takí v Poprade sú.“
* Poézii sa venujete od roku 1998, debutovali ste zbierkou básní Život nie je pes, je to suka, postupne pribudli ďalšie zbierky, ktorých je dokopy osem. Posledná Nemenná vyšla v tomto roku vo vydavateľstve Pavla Hiraxa Baričáka, s ktorým z času na čas cestujete s Potulným kabaretom. Na konte máte tiež dva romány - Nultý ston a knihu v elektronickej podobe Klamár. Ako došlo k vašej spolupráci s Pavlom Baričákom, ktorý je známy spisovateľ, hudobník, bloger?
- „Pred deviatimi rokmi som na jednom blogu písal svoje príbehy a básne a Paľo ma oslovil, že mi vydá zbierku. Potom sme sa stretli naživo a zistili sme, že máme k sebe blízko nielen cez tie texty a básne, ale aj ako ľudia. Dnes sme dobrí priatelia a cez Paľa som sa zoznámil i s Robom Miklom.“
* Prečo ste vlastne začali písať básne?
- „Tak nejako to prišlo. Keďže mám veľmi rád hudbu, začal som hrať na gitare a písať veľa textov. Písal som ich na písacom stroji a robil som na nich, až som sa dostával do akéhosi stavu uvoľnenia, vlastného mieru. Asi som zo seba potreboval dostať niečo von. Písať budem, pokým budem cítiť, že to chcem, a budem chcieť, dokiaľ budem žiť. Je to vo mne, jednoducho to tak potrebujem. A keď sa nájdu 1-2 ľudia, ktorým sa bude moja tvorba páčiť, tak som v podstate vyhral.“
* Obyčajné slová majú často neobyčajnú silu. Básnici akoby cítili ich energiu a spájajú ich neraz do magických nadčasových veršov. Zväčša musia mať bohatú slovnú zásobu, aby z nej mohli odovzdať iným inšpirujúce spojenia slov, možno ich čerpajú z množstva prečítaných kníh, možno zo stretnutí s inými ľuďmi...
- „Neprečítal som kvantum kníh, ani sa nestretávam s veľa ľuďmi, som celkom rád sám. Ale vždy niečo prežívam v živote, stretávam niekoho a musím, chcem o tom písať. Nepíšem, aby to bolo ľúbivé, aby sa to niekomu páčilo, na to fakt kašlem. Myslím si, že možno som umelecké sklony zdedil po mojom starom otcovi z Kráľovej Lehoty z Liptova. On krásne maľoval. Ja nemaľujem, ale píšem - tie obrazy vytváram inak - slovami. Moje korene, nielen umelecké, sú teda z Liptova.“
Ján Marton má hudbu a písanie, ešte okrem bicyklovania či futbalu, ako svoje hobby, ale neuživí sa nimi. Má aj civilné povolanie - pracuje v jednej známej firme v Poprade na úseku marketingu.
Popradčania ho môžu vidieť alebo počuť v budúcnosti napríklad v Groteske pod Domom kultúry alebo v Malom Princovi na sídlisku Juh v Poprade. Túto cukráreň s pódiom pre rôznych umelcov dokonca pred rokom „pokrstil“ spolu s Ľubomírom Perunkom. J. Marton nezaprie svoju kreativitu a nosí v hlave ďalšie básne. Dodal: „Mám ich dosť, musím z nich povyberať, aby som zase nevykrádal sám seba, aby boli skutočne skutočné. Moje.“